Jednou z frekventovaných tém v aktuálnom architektonickom diškurze je úloha architekta v spoločnosti. Pri pohľade do histórie architektúry však nachádzame paralely takého správania od renesančných utopistov, cez utopických socialistov 19. storočia až po predstaviteľov socialistickej avantgardy v prvej polovici 20. storočia. Zdá sa, že snaha bezprostredne reflektovať spoločenskú situáciu a prostredníctvom architektúry ju meniť k lepšiemu sa objavuje pravidelne. Stratégie, ktoré architekti v minulosti vytvárali sa menili v súvislosti s duchom doby a jej krízovými prejavmi. Zatiaľ čo v prvej polovici 20. storočia súviseli plánované spoločenské zmeny s odstránením problémov industriálneho mesta a s bývaním pracujúcich, neskôr sa hnacou silou stali najmä otázky dopravy a energií či všeobecne ekologické problémy.
Aj keď slovenské prostredie nemožno považovať za taviaci kotol spoločenských a architektonických diskusií, predsa sa ukazuje, že Bratislava bola v prvej polovici 20. storočia miestom, kde sa mohla angažovaná architektúra uplatniť nielen vo forme diskusií, textov či návrhov, ale aj vo forme architektonických realizácií. Rozhodujúcu úlohu pritom zohral práve architekt Friedrich Weinwurm. Realizáciu obytných súborov Unitas a Nová doba sprevádzala explicitne formulovaná predstava o architektúre a stavebnej výrobe ako o priamych nástrojoch na realizáciu zmeny spoločenského usporiadania, čím sa táto zaradila k prelomovým v kontexte myslenia o sociálnom bývaní na Slovensku aj v širších regionálnych súvislostiach. Unitas a Novú dobu možno súčasne považovať za prvý konzistentný príspevok slovenskej architektonickej scény ku kľúčovej téme európskej avantgardy na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia.
V kontexte aktuálneho pátrania po nových rolách architekta je preto užitočné poznať priebeh, prejavy a dôsledky angažovania sa architektov v prospech spoločenskej zmeny v minulosti. Pomôže nám to jednak hlbšie poznať architektonickú profesiu, ale aj objektívnejšie hodnotiť architektonické diela, ktoré možno považovať za hmotné prejavy tohto javu. Súčasne to možno uľahčí pozíciu tých, ktorí by sa v dnešnej relativizujúcej dobe pokúsili podobné vízie predostrieť.
Profesorka Henrieta Moravčíková, vedecká pracovníčka a vedúca Oddelenia architektúry na Ústave stavebníctva a architektúry Slovenskej akadémie vied; prodekanka pre vedu, výskum a doktorandské štúdium na Fakulte architektúry STU. Venuje sa teórii, histórii a kritike architektúry 20. a 21. storočia. Od roku 2000 pôsobí ako predsedkyňa slovenskej pracovnej skupiny DOCOMOMO – medzinárodnej organizácie na výskum a ochranu modernej architektúry. Pripravila viacero domácich i zahraničných architektonických výstav. Je spoluautorkou (s M. Dullom) rozsiahlej knižnej publikácie „Architektúra Slovenska v 20. storočí“ (Slovart 2002) a zostavovateľkou prvej súhrnnej monografie o slovenskej architektúre „Architektúra na Slovensku: stručné dejiny“ (Slovart 2005). Je nositeľkou Ceny literárneho fondu a Ceny Martina Kusého za teoretické dielo v oblasti architektúry.
Přednáška se koná v pondělí 26. května 2014 v 17 hod. v technickém podlaží vily Tugendhat (prohlídka vily není součástí přednášky).
Vstupné je 100 Kč; studenti a senioři 50 Kč
Na přednášku je nutná rezervace na tel: +420 515 511 015/017 nebo na e-mailu: info@tugendhat.eu (omezená kapacita 70 osob).